S istotou sa dá povedať, že Romeo a Júlia je najväčšou ľúbostnou tragédiou všetkých čias. Nebude náhoda, že sa k nej neustále vracajú aj iní autori, umelci a na jej pôdoryse stavajú diela nové. Čistá láska v akomsi nepriateľs-kom prostredí nesie v sebe to, čo budú ľudia všetkých vekov a pokolení hľadať, pokiaľ tu bude živý, cítiaci človek.
Nesie v sebe nádej, nesie v sebe možnosť harmónie, možnosť odpustenia.To sú tie zásadné východiská, na ktorých režisér inscenáciu postavil, s nemilosrdným pohľadom na súčasnú polarizovanú spoločnosť a prostredníctvom čistého citu absurdne zakázanej lásky jej nadstavuje zrkadlo.
“Náš príbeh sme chceli zasadiť kamsi na súčasné predmestie veľkého mesta. Niekde tam, kde minulosť rozdelila dve susedské rodiny. Našich Montekov i Kapuletovcov rozdeľuje okrem iného aj to, že každá z rodín žije v inej sociálnej bubline, obklopuje sa inými hodnotami. Všetci sme dnes priamymi účastníkmi rozdelenej, polarizovanej spoločnosti. Keby sme mali hľadať odpovede na otázky, čo toto rozdelenie spôsobilo, možno zistíme, že odpovede ani nie sme schopní. Že to, čo sme stratili je hlavne nadhľad a tolerancia. Aká je cesta z tohoto začarovaného kruhu? Snáď nová, minulosťou nezaťažená generácia. Generácia, ktorá pôjde za hlasom srdca bez predsudkov, ktorá svojich rodičov naučí odpusteniu. Hovorí sa, že na každom spálenisku raz vyrastie nová tráva. Bolestivé sú vždy straty nevinných a čistých ľudí. Možno je ich jediným a vyšším zmyslom pohľad na seba samých, na svoje vlastné nedostatky a zlyhania. A príbeh našej inscenácie Romea a Júlie sa práve o takýto pohľad pokúsil, “ hovorí o hre režisér Dodo GOMBÁR.